Za rohom sa nám naskytol pohľad na nízkeho špinavého makaróna v červenej hedvábnej košeli, ktorý sedel na zdrôtovanej kancelárskej stoličke pod holou žiarovkou z povaly a čítal večerník pomocou čierneho ukazováka a okuliarov v kovovom rámiku, ktorý podľa všetkého zdedil po dedkovi. Red sa mu tichučko prikradol za chrbát. „Ahoj, kraťuch. Ako sa majú všetky tvoje bambini?“ oslovil ho prívetivo.[1]
Povala kedysi bývala plná prachu a sadzí. – Půda kdysi bývala plná prachu a sazí.
Černí nikoho nezaujímajú. Raz na Východnej osedmdesiatej štvrtej si päť černochov jeden na druhom vyštrbilo britvy. Jeden bol už stuhnutý. Všade samá krv, na nábytku, na stenách, ešte aj na povale. – Černí nikoho nezajímají. Jednou si na East 84 Street pět černochů ztupilo na sobě vzájemně břitvy. Jeden byl už tuhý. Všude samá krev, na nábytku, na zdech, dokonce i na stropě.[2]
